… a chráň nás od zlého, amen, alebo koľko reklamy je v meste už priveľa?

V poslednom desaťročí sa akoby roztrhlo vrece s veľkoplošnými reklamami po celej Bratislave. Obchodné informácie nás bombardujú zo všetkých strán a zo všetkých médií. V mestskom prostredí si na reklamné pútače vyberajú čoraz vyššie polohy a väčšie plochy. Treba predsa byť čo najviditeľnejší. Aby sa človek dokázal koncentrovať na to, čo je podstatné, si musí aktivovať určitý mentálny firewall – bežný Bratislavčan si už nový megaboard ani nevšimne. Aj na fakt, že na Katedrále sv. Martina v Bratislave visí už niekoľko mesiacov reklama a že to nie je vo svete úplne štandardný úkaz, ma upozornili až cudzinci. Po chvíľke zamyslenia mi napadlo, že to vôbec nie je až také neštandardné. Charakteristickým prvkom vonkajšej výzdoby gotických katedrál a kostolov vždy boli sošky a chrliče v tvaroch beštií a démonov, ktoré reprezentovali zlo. Zlo, ktoré na nevinné duše číha mimo božieho domu. A čo v súčasnosti lepšie predstavuje zlo ako peňažný ústav so svojim najdiabolskejším produktom – úžerou?

Úžera, teda požičiavanie finančných prostriedkov za úrok, bolo pritom postavené mimo zákon už v biblii. Konkrétne sa zakazovaniu úžery ako formy vykorisťovania chudobných venovali aj niektorí pápeži ako Clement V. a Sixtus V. Úžera bola považovaná za kacírstvo. Človek, ktorý požičal peniaze za úrok, nebol pripustený k svätému prijímaniu a bol mu odopretý kresťanský pohreb.

Možno ide v prípade Dóm kostola iba o náhodu, ale ako raz žartovne povedal filmový režisér Tim Burton na adresu herca Christophera Lee, „keď je niekto upír, scéna si ho nájde.“ Možno to tak zariadila prozreteľnosť.

Gotickú katedrálu je možné považovať za vrchol kamennej architektúry možno aj celého staviteľstva vôbec. Dominanta stredovekého mesta sa týči nad učupenými meštianskymi domčekmi a, ako píše aj Bohuslav Syrový vo svojej knihe Architekúra svědectví dob, „celá architektonická hmota katedrály bola súzvukom nespočetných dielov, samostatne sa uplatňujúcich oporných pilierov, oporných oblúkov, veží a vežičiek… Obludy fantastických tvarov, rohatí satani alebo podoby bájnych či orientálnych zvierat vytesaných z kameňa a ďaleko vysunuté z hornej časti oporných pilierov slúžia ako chrliče. Predstavujú démonov nepriateľských cirkvi, ktorí boli vypudení z chrámu“.

Ale ako vlastne vyzerá zlo? Sú to tie rozprávkové antropomorfizované kozičky zohrievajúce sa pri ohníku niekde v podzemnom prostredí, úbohé duševne choré trpiace epileptickými záchvatmi či schizofréniou z pútavých filmov o exorcistoch? Alebo niekto/niečo, čo nám hovorí presne to, čo chceme počuť, namiesto toho, čo potrebujeme počuť? Ten/to, čo sa samé maskuje ako moderné a trendové, prípadne ako prirodzená súčasť života a sľubuje nám, že s jeho pomocou budeme lepší, mocnejší a krajší ako ostatní. Budeme si môcť kúpiť statky, ktoré nepotrebujeme, za peniaze, ktoré nemáme, aby sme ohúrili ľudí, ktorých nepoznáme – ako hovorí už zľudovelá riekanka. Úplne na to stačí zmluva.

Je skutočne morálnejšie okradnúť milión ľudí o 1 cent ako jedného človeka o 10 000 euro?

V podstate sa to od čias starobylého príbehu o Faustovi veľmi nezmenilo. Diabol – Mefistofeles – vám sľúbi splnenie najtajnejších prianí a splácanie záväzku môžete odsunúť na neskôr, stačí podpísať zmluvu. Možno jediný rozdiel je v tom, že v súčasnosti už (asi z hygienických dôvodov) netreba podpisovať krvou.

Čo sa týka reklamy na veži dómu (alebo VÚB arény?), vôbec si netrúfam súdiť rozhodnutia arcibiskupa metropolitu, iba upozorňujem na fakt, že aj keby išlo iba o štandardný obchodný vzťah medzi svätou matkou cirkvou a reklamnou agentúrou, Ježiš osobne vyhnal obchodníkov z božieho chrámu. Preto sa mi obchodné informácie nad svätostánkom nezdajú byť úplne v súlade s jeho prianím.

Billboardy, bigboardy, megaboardy… človek už cez ne ani nerozozná pôvodnú siluetu mesta, tvar námestia či ulice alebo architektúru jednotlivých objektov. Fakt je, že reklama je tu, a nech je akokoľvek otravná, asi sa jej tak skoro nezbavíme. Záleží na nás ako sa ňou necháme ovplyvniť, ktorému zdroju budeme dôverovať, a za ktorou usmievavou tvárou dávajúcou nám cukríky pôjdeme. Svätý Izidor Sevilský, patrón masmédií a internetu, ochraňuj nás.

Comments are closed.